Adam Bałdych & Leszek Mozdzer: Passacaglia (180g) (rose Mint Vinyl) verzia na vinylu 2LP v štandardný edícii. Toto konkrétne vydanie vyšlo v Európa vo vydavateľstve ACT (4) dňa 26. apríla 2024.

Na albume "Passacaglia" sa stretávajú dve najvýraznejšie postavy poľského jazzu: huslista Adam Bałdych a klavirista Leszek Możdżer.

Toto spojenie je také samozrejmé, že po ňom mnohí dlho túžili. Presnejšie, už viac ako desať rokov. Adam Bałdych si spomína na ich prvé stretnutie: "Leszek ma pozval na spoločný koncert do vroclavskej opery. Odvtedy sme sa znova a znova stretávali, aby sme spolu improvizovali, ale ešte viac, aby sme sa rozprávali. Od začiatku bolo jasné, že sa hudobne zladíme. Myslím si však, že intenzívne spoločné hranie sme si podvedome chceli nechať na ten správny okamih, o ktorom sme vedeli, že príde."

To, že to trvalo tak dlho, je spôsobené najmä rozsiahlymi aktivitami oboch hudobníkov ako lídrov. Leszka Możdżera možno smelo označiť za popovú hviezdu poľského jazzu. Jeho albumy sa dostali na prvé priečky hitparád a koncerty Możdżer+ s hosťami ako John Scofield a Marcus Miller navštívili desaťtisíce fanúšikov. Możdżer si získal verné publikum aj v celej Európe, najmä v duu s Larsom Danielssonom a so svojím triom. Výnimočné postavenie má aj Adam Bałdych. Na husliach dosiahol jedinečnú mieru improvizačnej a štýlovej slobody, pričom FAZ ho pred desiatimi rokmi označil za "najväčšieho žijúceho husľového technika v jazze". Możdżer aj Bałdych sa pohybujú na pomedzí klasickej, jazzovej a súčasnej hudby. A obaja sú vyslancami kultúry svojej vlasti, za čo okrem iných vyznamenaní získali aj najvyššie poľské vyznamenanie Rad za zásluhy.

Prvý spoločný album "Passacaglia" je hudobnou esenciou jeho protagonistov. A zdá sa, akoby jeho zložky v nich fungovali už dlho a bolo ich len potrebné dať dokopy. Leszek Możdżer hovorí: "Je to, akoby sme túto hudbu nehrali my, ale akoby hrala cez nás. Vznikla prirodzene v interakcii medzi mnou a Adamom, nie intelektuálnym procesom. Najprv sme tri hodiny jamovali, všetko sme nahrávali a potom sme z jednotlivých motívov tvorili kompozície."

Tieto spoločné kompozície dopĺňajú niektoré Bałdychove a Możdżerove vlastné skladby a interpretácie tém Erika Satieho, Josquina des Prez alebo Hildegardy von Bingen, ktoré odkazujú na klasické korene dvojice.

Bałdych a Możdżer používajú na realizáciu veľmi nezvyčajnú kombináciu nástrojov: Okrem klasických huslí hrá Bałdych aj na teplejšie znejúcich renesančných husliach a ukazuje sa ako majster pizzicata, vybrnkávaného štýlu hry na nástroji, ako aj hry sláčikom. Możdżer je už dlho známy prípravou klavíra s najrôznejšími materiálmi. Tentoraz ide výskumník zvuku o veľký krok ďalej a hrá na dvoch koncertných klavíroch naladených na 442 a 432 Hz, niekedy aj súčasne. Vysvetľuje: "Pred časom som počul, že naladenie klavíra na 432 Hz má terapeutický účinok, a rozhodol som sa to vyskúšať. Keďže mám v štúdiu dva klavíry, druhý som nechal naladený normálne, aby som mal porovnanie. Jedného dňa som oba nástroje postavil vedľa seba, aby som na nich mohol hrať súčasne. Výsledok bol úžasný. Bolo to ako hrať vo vyššom rozlíšení, zrazu som mal v oktáve 24 tónových stupňov namiesto 12. Je to oslobodenie od obmedzení temperovaného tónového systému."

Bałdych a Mozdzer sa v podstate zaoberajú zvukom. O jeho spoločné hľadanie a nachádzanie. Je to súhrn všetkých melódií, rytmov a harmónií. A aj keď východiskom tohto hľadania je často to krásne, teplé a jemné, pri počúvaní "Passacaglie" vás neustále prekvapujú zvraty, ktorými sa hudba uberá. Bałdych a Możdżer využívajú zložité, niekedy až avantgardné prostriedky, aby vytvorili hudbu podmanivej čistoty, ktorá nemá v sebe nič technické a neustále odhaľuje nové farby a odtiene. Podobne ako mnohé iné albumy, ktoré sú trvalo podmanivé, aj Passacaglia je príťažlivá a prístupná, ale neodhalí všetky svoje tajomstvá hneď, ale núti vás vracať sa, aby ste objavili viac.

Album.